Otazky zivota

Tak to u mňa chodilo kedysi. Ale to už je takmer zabudnutá minulosť. Trvalo to ešte nejaký ten rok a potom som od matky definitívne odišiel. Dva roky som sa jej zatajoval a neprehovoril s ňou. Až potom prišiel ten deň kedy začal mať môj život inú podobu. Hodnoty ktoré som doteraz mal, ak som vôbec nejaké mal sa vytratili a boli bezpredmetné. Zrazu som začal vnímať všetko inak . A k tomu aby sa udiali takéto zmeny, stačí naozaj chvílka. Zo spánku ma vytrhol zvuk, ktorý som nenávidel, zvonenie telefónu. Na displeji svietilo “ Jenn”. V tom momente som mal zlý pocit. Keď mi ráno volá, to neveští nikdy nič dobré. - Čo sa deje? Spýtal som sa dosť rozospatým hlasom. - Mama zomrela. – Povedala mi , plačúc do telefónu. V prvej chvílke mi prebleslo hlavou, že či je to dobré alebo zlé. Ale to bol len stotinový záblesk. A v tom momente som bol hore. - Ako sa to stalo? - Išla na kontrolu do nemocnice, padla, buchla si hlavu a dostala krvácanie do mozgu. Ihneď ju previezli na ARO .Ale vieš ako mala rozhadzaný oranizmus, už ju nevedeli zachrániť. Vážne si už nespomínam ako som vtedy zareagoval. Ale jedno viem určite, zobralo ma to. A ani som nepredpokladal, že to tak bude, lebo som ju v podstate nenávidel, za všetko zlé čo porobila. Ale v kútiku duše som ju musel mať stále rád, lebo som bol jej krv, jej syn. A vtom okamžiku sa začal meniť môj život. Vtedy som zašlapol ružové okuliare a vnímal svet iným spôsobom. Ale nastala aj dalšia paralelna premena. Začal som ho aj nenávidieť (svet), moje okolie, sám seba. Ale túto premenu začala vo mne prebúdzať Petra, moja priateľka tá zmena začala skoro okamžite. Miloval som ju a tak to bol prvý človek, ktorému som zavolal. Ale hneď som to aj oľutoval. - Ahoj Peťka – povedal som dosť zlomeným hlasom. - Ahoj – odpovedala, ako vždy si nič nevšimla . Asi ju práve zaujali nejaké nové šaty v Mangu - Dnes ráno mi zomrela mama. Chviľka ticha , asi jej to muselo dôjsť. - To mi je ľúto, to prejde. – odpoveď ako vystrihnutá zo scenára nejakej telenovely. Snažil som sa to preglgnúť a pokračoval som v rozhovore, ktorý už mal radšej ukončiť. - Pôjdeš so mnou na pohreb? – Niežeby som to nejak extra chcel, lebo samému sa mi tam nechcelo ísť ale kedže sme spolu chodili, dúfal som, že je to ona, kto by ma mal podporiť na prvom mieste. - Nie, prečo by som mala? Veď to nie je moja rodina? - Takže ja som cudzí?? Do úzkosti už pribúdala zúrivosť a začal sa vytvárať konflikt. - O tom sa stebou nebudem baviť. – Odbila ma. - Tak dík, čau. Povedal som a zložil telefón skôr, než by stihla ešte dodať nejakú štiplavú poznámku. V tom momente som sa cítil ako najväčší kretén pod slnkom a mal som chuť jej zavolať späť a povedať, že jej ďakujem za oporu a že keď si takto predstavuje lásku, tak si ju môže strčiť za klobúk. Nespravil som to, lebo som ju miloval. Pohreb bol smutný, tak ako to väčšinou na pohreboch chodí. Prvý krát v živote som videl plakať otca, aj keď už s matkou nežil asi desať rokov. A jediný kto ma nejakým spôsobom podržal a priviedol ma aj na iné myšlienky bola Janka, moja bývalá priateľka, objala ma, poplakala si so mňou, zapálili sme si spolu cigaretu a konečne sme sa udobrili od nášho rozchodu. Od toho momentu sme boli znova kamaráti.